Keď nebežím, aspoň kráčam

 11.01.2022

Zubaté slnko svieti už druhý deň. Naaaadherné počasie - mäkké jantárové svetlo, nízke slnko hádže dlhé tiene, zima ako v januári, nič nad nulou, ostrý vzduch štípe na tvári, vyťahuje soplík… no nie, nie, každý deň sa mi nechce behať. Nebudem zavádzať. 

Tohoročné vianočné sviatky sa prilepili na moje telo, myslím, že na zadok. Upiekla som samé dobroty a pohyb síce bol, no nestačil. Šampanské a varené vínko som si dopriala, veď viem čo mám rada a to zas skončilo na bokoch. Silvestrovský nočný raut(žiadny zákaz vychádzania v Čechách, takže zábava dlho do noci) skončil na asi prsiach a celá som akási ťažšia. 

Prvý beh v tomto roku bol desivý, bežala som silou vôle a bola som rada, že som sa nepozvracala. 

Ale dnes, keď som videla to nádherne slnko, tak ma volalo, vábilo, vôbec som nechcela ísť na prechádzku,  proste som chcela bežať. Vlastne, hlava chcela, telo bolo stále zaseknuté. Nohy ako z olova, akoby som bežala vo sne, v ktorom bežím, ale nehýbem sa z miesta. Kopce som musela normálne vykáčat. Nuž, keď nebežím, aspoň kráčam. Každý pohyb sa počíta. 

Aaaale. Nazula som nové botičky. Pán doktor povedali, že ak už budem behat, tak mám preferovať mäkký terén, nie cestu. Staručké, pružné a mäkké, no vychodené Altry nechávam na prechádzky a zadovážila som si trailové Mizuno. Som zatiaľ úplne spokojná. Ani raz sa mi nešmyklo, čo sa mi v Altrach nestalo. Držali ako prilepené a otrasy z dopadov som nejako dramaticky nepociťovala. Pravda, dolekopec je kapitola sama o sebe, to by som sa mala vznášať, nie bežať. To cítim aj pri chôdzi.