nabíjam baterky

Prvý deň po nočnej sa vždy dlho spamätávam, hovorím tomu, že som ťapnutá. Akoby ma niekto ovalil po hlave, rekcie sú spomalené, ľavá/pravá strana neexistujú. V ten deň chodím autom iba vo výnimočných situáciách. Dlhodobým pozorovaním som však zistila, že pokiaľ sa v ten deň vyberiem nasať energiu niekam do prírody, kde je ticho, svieti slnko, najlepšie samota (Paliho nepočítam), tak tento efekt ťapnutosti sa rýchlejšie vytráca.
A vzhľadom na pracovnú vyťaženosť a málo času stráveného spolu si i Pali uvedomuje vzácnosť tej chvíle, keď sme sami a začal ju vyhľadávať.
 Preto po obede hodiť Adama na vlak a vychádzka na Skalku pri TN. Nie je to ďaleko, netreba zabíjať čas v aute a je tam pekne. Prechádzka po lese, vystaviť tvár slnku a nabiť baterky. Presne to, čo treba.
Rosničky hlásia pár pekných dní. Ešte to síce jarou nevonia, viete, taká tá vôňa rašiacej trávy, zelená vôňa. Ale vtáci ziapali ostošesť a ďatle vyďobávali zo stromov aj to, čo tam asi nebolo. Proste, pomaly to prichádza.
Foťák som úplne zanedbala, obe baterky sú natotálku vybité, preto iba foto mobilom. Ale už idú jedna za druhou do nabíjačky, pretože bez foťáku som sa cítila skoro ako bez očí.
A ozaj, ešte jeden poznatok, Napriek tomu, že je už február, ešte jar necítim ani v nose, ani v očiach. Asi brezy ešte nezapučali:)))) Alebo ma tento rok senná nádcha obíde. To by moooc potešilo. ...len nech to nezakríknem...