okolo nás

čo ma najviac fascinuje, kdekoľvek ideme, je rozmanitosť a fantázia prírody. Nech sa snažíme akokoľvek chceme, nikdy nedosiahneme to, čo okolo nás vytvára príroda. Farby, ktoré sa neustále menia, rôznorodosť tvarov a povrchu, nálady počasia. Milujem kameň. Domov si ho nosím ako dekoráciu, rovnako ako drevo -. keďže je náročné, mať doma toľko kameňa a dreva, končí to najmä v kvetináčoch:).
Aká som len bola nadšená, keď som na dovolenke pri prechádzke za mestom natrafila na toto miesto. Divočina ako...divočina. Surová, tvrdá, kamenistá.  Nikde ani noha, veď kto by aj chodil pomedzi tie skaly a šutre. Prílivom voda vytvárala malé mláčky, kde sa skrývali kraby či rybky čakajúce na ďalší príliv. Kupodivu, zdanie klamalo a v niektoré mláčky sa vďaka prizračnej vode zdali plytké, ale na dno sme nedosiahli! Zvetrané skaly boli plné dierok a otvorov.  Do škár medzi kameňmi mohla ľahko zapadnúť noha a problém bol na svete. Morské riasy na dne dodávali priezračnej vode zelenkavý odtieň, ale najviac ma uchvátili tmavošedé, takmer čierne kamene. Slnko ich ešte nevybielilo tak, ako tie, ktoré boli od mora ďalej a ktoré nezalievala voda. Boli hladké a popraskané ako prastará koža obrovského morského vysušeného tvora. Toto miesto sa mi páčilo omnoho viac ako pláže.