Atény II.

Dnes si trošku zaspomínam na dovolenku v Aténach, ktorá je na niekoľko článkov a nechcem prísť o spomienky. Akosi nebolo času na jej pokračovanie po prvom článku, tak to idem napraviť!

Akropola sa týči na pomerne vysokej vyvýšenine, pahorku, takže ju je vidieť už z diaľky a rovnako z nej je výhľad doďaleka. Na jej návštevu som sa veľmi tešila, bola organizovaná manželovou prácou a urobila som chybu! Mala som si tam pekne zájsť sama, pretože prehliadka bola krátka, rýchla a nedostatočná! Moja smola...

Prebehli sme okolo Dionýzovho divadla a zastavili sme pri Herodovom Odeone. Odeon je antická stavba, slúžiaca ako koncertná sála. Spočiatku som ho obdivovala iba zvonku, potom som ho uvidela zhora a s ním i nový výhľad.

 Vstup do akropoly je vstupnou bránou - Propyleje. Boli postavené v 5. stor.p.n.l. z pentelického mramoru. Zachovala sa z nich iba časť, no je to stavba obrovitánska, schody sú ako obrovské lavice a v tom teple príjemne chladili.

Dominantou Akropoly je Parthenon. Obrovitánsky dónsky chrám. Nechcem rozprávať jeho históriu, skôr ako na mňa zapôsobil. Bola som ním nadšená. Predstava, ako dlho tu stojí, koľko námahy muselo dať ho vybudovať, čo všetko prežil a prestál...

Vidieť ho bez žeriavu je takmer nemožné - na jeho úpravách sa stále pracuje. Žltý mramor sa strieda s bielym a ako som sa dozvedela, i ten biely po nejakých päťdesiatich rokoch zožltne a farba bude jednotná.

Vedľa Parthenonu sa nachádza chrám Erechtheion. Bol zasvätený celému množstvu bohov a zároveň hrobom mystických panovnííkov predhistorických Atén.

Najobdivuhodnejšia je na ňom Sieň panien  - karyatídy, nesúce na hlavách kôš, odeté v rúchach a budia dojem, že sa každú chvíľu pohnú. Sú to však repliky, originály sú uložené v Akropolskom múzeu, ktoré sme tiež preleteli rýchlosťou svetla...


Chrám bohyne Niké som zazrela iba v letku.
Z tohto výletu mi bolo do plaču! Tak málo času a tak veľa informácií!

Z Akropoly som však videla ešte ďalšie miesta, kde som chcela ísť. Skoro ráno som sa vybrala na opačnú stranu, na pahorok Filopappos, zasvätený Múzam vied a umení. Strávila som tam v kľude celé dopoludnie a stretla som  tam veľmi málo turistov. Vedú odtiaľ, alebo tam, podľa toho, ako to zoberieme, viacero chodníkov. Tam som mohla v kľude vnímať krásu miestnej fauny a flóry. Už som vedela, že keď nikde niečo šuchotalo, boli to korytnačky, škreky patrili všadeprítomným strakám

Cestou nadol som sa zastavila obzrieť Sokratovo väzenie. Tri diery v skale. Na tú dobu pomerne luxusné - suché, nezatekalo tam, vzhľadom na teplo vonku tam bolo asi aj príjemne.

Pri kostolíku Agiosa Dimitriosa som  podľa šípky na mape Google odbočila niekam doneznáma a stúpala som na ďalší pahorok - Pnyx. Miesto ľudových zhromaždení. Odtiaľ je to iba kúsok ku hvezdárni, no tam som nešla - chodidlá mi už horeli a potrebovala som ich namočiť do studenej vody.

Po každom výlete, po každej prechádzke som si musela na hoteli namočiť nohy do studenej vody. Chodidlá som mala doslova spálené a denne som nachodila množstvo kilometrov, i keď sa to možno nezdá.